Destiny a zakázaná láska - Spomienky

Bol to ďalší nudný deň v škole, bola som tretiačka na strednej, ale niekedy bola v škole aj zábava. Dnešok bol celkom nudný, ale zažila som aj horšie. Môj spoj práve dorazil do mesta a ja som vystúpila. Konečne. Tešila som sa domov, bola som hladná a počasie bolo chladné a každú chvíľu popŕchalo, takže sa ani niet čomu čudovať. Rýchlymi krokmi som si to mierila trasou, ktorou chodím každý deň zo školy. Vedela som, že mama doma nie je o tomto čase je v práci, otec by doma mohol byť, ale pochybovala som a sestra tá mala dnes ísť von s kamarátkami, takže som vedela, že ani ona doma nebude, takže teoreticky, by som mala mať dom, len pre seba.

Takéto úplne obyčajné myšlienky mi bežali hlavou, keď sa za mnou ozvalo vrčanie. Prudko som sa otočila a hneď ma napadlo, že asi z niektorého z dvorov zdrhol pes. Ale keď som to zviera uvidela zistila som, že to pes nie je. Bol to vlk. Vedela som to skoro sto percentne vlci patrili k mojim obľúbením zvieratám. Vlk bol pripravený zaútočiť a ja som myslela na to, ako sa sem do pekla dostal vlk, najbližší vlci tu museli byť tí v ZOO. Cúvla som, keď on urobil pár krokov ku mne. Ulica bola prázdna, ako vždy, len sem tam tadiaľ presvišťalo nejaké auto, nemala som sa kam obrátiť po pomoc. Vlk urobil ďalší krok ku mne a ešte viac sa prikrčil a naježil srsť. Utekať ma ani nenapadlo vedela som, že je to hlúposť, neutiekla by som mu. Vlk sa prikrčil a zaútočil. Inštinktívne som zdvihla ruku k obrane. Vlk skočil, čakala som úder, ale ten neprišiel, pocítila som, len menší tlak v hrudi a spadla dozadu. Ten vlk cezo mňa preskočil, ako keby bol duch. Prudko som vstala zízajúc na vlka, ktorí mi bol otočený chrbtom a pomaly odchádzal, ako keby som tam ani nebola, ako keby sa po mne nikdy nevrhol. Po pár jeho krokoch sa vyparil, a keď vravím vyparil myslím to doslova. Vzniesol sa do vzduchu a zostala z neho len šmuha farieb, ktorú odfúkol vietor. Chvíľu som stála ako omámená a pozerala na miesto, kde pred pár minútami stál ešte vlk. Otrasená som sa vracala domov stále rozmýšľajúc nad vlkom. Domov som dorazila neskôr ako obyčajne. Začína mi šibať, či čo? Ten vlk tam byť nemohol! Naštvane som praskla tašku o zem s úmyslom sa nejakou blbou vidinou nezaoberať. Pozerám asi veľa filmov.

Na druhý deň mala byť sobota a ja som sa mala za pár hodín stretnúť s kamarátkou, takže ani niet divu, že som na vlka skoro úplne zabudla. Večer som s rodičmi ležala pred telkou, otec to prepol na nejaký romantický film, sestra zostala spať u jednej zo svojich kamarátok a mama si niečo zapisovala do kalendára myslím, že to bola návšteva u zubára. V kalendári boli aj fázy mesiaca.

,,Dnes v noci je spln,“ povedala mama s pohľadom stále upretým do kalendára.

,,No super, zase sa nevyspím,“ odvetila som a vstala zo sedačky, aby som mohla vykuknúť spoza závesu. Naozaj, mesiac bol veľký a guľatý.

Na moje prekvapenie, keď som sa ráno zobudila zistila som, že v noci som sa zobudila iba raz a to kvôli otcovi, ktorý zakopol o gauč vo vedľajšej izbe.

Pomaly som vyliezla z postele a pozrela do zrkadla, ktoré stálo hneď vedľa skrine. Skoro ma porazilo. Ja som bola iná a to dosť, nikdy som nebola krásavica, ale ani nie kto vie ako škaredá. Moje telo sa zmenilo, bolo svalnatejšie vypadala som ako catwoman, vážne. Počula som mamu ako klopoce v kuchyni. Cítila som aj, že si urobila kakao, ja som ho cítila moje zmysli boli neskutočne ostré. Počula by som snáď aj pavúka v rohu tkať pavučinu. Rýchlo som sa obliekla zistila som, že veci sú mi veľké a tak som si zobrala mamin opasok, lebo moje opasky by mi boli tiež veľké, ale maminým opaskom sa moje rifle dali ako tak stiahnuť. Vybehla som von na dvor a zamierila do záhrady. Cítila som neskutočnú silu. Schmatla som kovovú rúru a v rukách som ju prehla, ako keby bola z gumy. Rozbehla som sa a nejaké neznáme inštinkty na mňa kričali ,,pomysli na vlka“ a ja som ich počúvla. Vyskočila som do vzduchu a za letu som sa zmenila. Na zem miesto mňa dopadol obrovský čierny vlk. Ďalší skok, myšlienka na mňa ako človeka a bola som to zase ja. Hlavou my letelo, len tých sedem slov. To nie je možné, ja som vlkolak. Zostala som sedieť na zemi a bláznivo som sa rozosmiala.

,,Som rád že sa bavíš.“

Zľakla som sa a obzrela sa za hlasom. O strom sa opieral muž, mohol mať okolo tridsať povedala by som tesne pred tridsiatkou. Mal na sebe jeansy a voľnú čiernu košeľu. Čo som si všimla ako ďalšie bol fakt, že bol veľmi pekný. Mal hnedé dlhšie vlasy, jeho oči boli zelené, hneď na prvý pohľad to bol fešák, ale mňa trápili iné veci a to za prvé, vôbec ho nerozhádzalo, že práve videl vlka premeniť sa na dievča a za druhé, čo do frasa robí v našej záhrade a po pravde to druhé ma trápilo viac.

,,Kto ste? Čo tu chcete?“ vyštekla som okamžite a rozmýšľala som, nad tým, že keby ma napadol, či by ma mama vnútri počula kričať, ale odhadovala som, že najskôr nie.

Muž vycítil moju nervozitu, lebo zdvihol obe ruky do vzduchu v upokojujúcom geste a povedal: ,,Neplaš sa, moje meno je Lincoln. Ja som ti prišiel pomôcť, som tiež vlkodlak a počul som, že už si ťa vybrali. Tak som sa rozhodol ťa zasvätiť, do nášho sveta a do tvojich povinností.“

,,Vybrali? Čo? Kto si ma vybral a na čo?“ chrlila som zo seba. ,,Ja som vlkolak, ak správne hádam a ak je to pravda s tým vlkom, s ktorým som sa včera stretla, to má niečo spoločné.“

Lincoln sa uškrnul. ,,Áno, trafila si presne. Chcel som za tebou dnes prísť a odviezť ťa niekam bokom a povedať ti, čo si zač a snažiť sa ťa upokojiť a presvedčiť, že vlkolaci naozaj existujú, ale ty s tým zdá sa nemáš problém,“ tváril sa poriadne pobavene. Jasne čakal, že mu predvediem scénu a že mu nebudem veriť. Ale to nešlo, lebo ja som v nich už dávno, no nedá sa povedať, že verila ale dúfala v ich existenciu.

,,Nie, naozaj s tým problém nemám,“ potvrdila som mu.

,,Fajn, a môžem svojej kráľovné povedať viac, alebo už vie úplne všetko?“ vyškieral sa ďalej.

,,Komu?“ zamrkala som zmätene a vyjavene som sa na neho dívala.

Môj výraz ho rozosmial, po chvíli sa prestal smiať a sadol si vedľa mňa na zem. ,,Čo všetko vieš o vlkolakoch, alebo čo všetko si myslíš, že o nich vieš?“

,,No, len to, čo sa píše na internete a z filmov a tak podobne,“ odvetila som a vôbec nič som si nerobila z toho, že si tento neznámi muž sadol, hneď vedľa mňa. Ľuďom som nikdy neverila, dosť som sa im stranila a teraz mu dovolím byť, tak blízko. Ja som mu jednoducho verila, ale asi to bolo tým, že som si uvedomila, že mám neskutočnú silu a možno zase tým, že on nebol, tak úplne človek.

,,Viem, že sú silnejší, než ľudia a ich premenu neovplyvňuje mesiac, ale môžu sa premeniť, kedy chcú. Že ich zabije striebro, keď sa im dostane do krvi a že niektoré legendy tvrdia, že sú to nepriatelia upírov. A ešte viem, že vlkolakom sa človek stane, ak ho pohryzie iní vlkolak.“

,,No, si celkom dobrá,“ pochválil ma Lincoln. ,,Ale nie je tak úplne pravda, že mesiac našu premenu neovplyvňuje. Naša úplne prvá premena sa deje práve za splnu, potom sa už môžeme premieňať ako chceme. Upíry sú viac ako naši nepriatelia, sú naša korisť. My existujeme práve preto, aby sme ich zabíjali, to je naša úloha. A striebro nás síce poraní, ale nezabije nás, keď sa dostane do krvi zabije nás, keď nám striebrom prebodnú srdce. A máš pravdu vlkolakom sa človek stane vtedy, ak ho pohryzie iný vlkolak.“

,,No, to som si myslela,“ odvetila som. ,,Ale môžeš mi teda vysvetliť, prečo som vlkolakom ja? Teda nie, že by som sa sťažovala, ale mňa žiadny vlk nikdy nepohrýzol, aspoň o tom neviem.“

,,Ale ty nie si obyčajný vlkolak,“ povedal Lincoln. ,,Si naša kráľovná, naša vlčia matka. Za celú existenciu sveta, bolo len šesť vlčích kráľovien. Vlkolaci sú totiž nesmrteľní, teda ak ich niekto nezabije. Ty si siedma, teba si vybrala posledná žijúca vlčia kráľovná, alebo by som skôr mal povedať jej duch, či niečo také. Vlkolaci, už šesťsto rokov behajú po svete bez vodkyne a sú zabíjaný, lebo ich nemá kto zjednotiť a vlci samotári umierajú prvý. Ty ich musíš zase zjednotiť a viesť proti upírom. Zachraňovať ľudí pred upírmi a ich krutosťou. Upíry, už dávno nezabíjajú, len kvôli tomu, aby sa nakŕmili, už zabíjajú, aj kvôli zábave hlavne preto, že medzi vlkolakmi, už dávno nie sú lovci a už vôbec nie lovecké svorky. Upíry tým pádom úplne stratili kontrolu, stále sú tvorený nový a nový upíry, už to začína byť veľmi nebezpečné. Dakedy sa upíry vlkolakov báli utekali pred nimi, ale teraz už majú aj guráž na nich útočiť,“ Lincoln utíchol a hľadel do susednej záhrady.

,,Super, takže ja som kráľovná preto, že si ma vybrala nejaká mŕtva vlčica? A som to ja, kto má zjednotiť vlkov a zabíjať upíry? To nebude problém, prečo by,“ vravela som a z môjho hlasu irónia, len tak kypela.

,,Som rád, že si do toho taká zapálená,“ uškrnul sa na mňa znovu Lincoln. Vedela som, že časom ma ten jeho úškľabok začne vytáčať. ,,Choď sa zbaliť, zajtra ráno odchádzame,“ oznámil mi.

,,Ako odchádzame? Kam odchádzame?“ počula som, že môj hlas znie priškrtene.

,,Máme prácu, veľa práce,“ odvetil Lincoln. ,,Ako chceš loviť upírov, keď zostaneš tu? Za nimi treba behať po celom svete.“

,,A čo rodičia?“ spýtala som sa, ale tušila som, aká bude odpoveď a tiež som vedela, že aj keď to bude smutné, aj keď mame spôsobím mnoho bolesti, aj tak s Lincolnom odídem. Bola to moja povinnosť.

,,Rozlúč sa akým spôsobom chceš,“ povedal Lincoln. ,,Ale zajtra o desiatej ťa budem čakať pred domom a odídeme.“

,,Nie,“ povedala som hladiac do zeme.

,,Prosím?“ spýtal sa Lincoln a v jeho hlase bolo počuť strach, bál sa, že sa vykašlem na svoju povinnosť.

,,Nie, nie zajtra,“ povedala som znovu a zrozumiteľne, pohliadla som mu do očí a v tých mojich boli slzy. ,,Odídeme ešte dnes!“ rozhodla som. Lincoln, len prikývol.

Sedela som na sedačke v obývačke a opierala sa hlavou o mamu. Dnes som jej už tretí krát povedala, že ju veľmi ľúbim. Už si musela myslieť, že mi šibe. Pobozkala som ju na líce a odišla som do detskej. Položila som na stôl list, v ktorom som mamu prosila, nech sa nehnevá, že sa raz vrátim a možno potom jej budem môcť všetko vysvetliť, a že napíšem na E-mail sestre a keby mi niečo chcela, tak sestra môj mail má.

,,Idem von.“ oznámila som mame, keď som odchádzala a dúfala som, že to nie je naposledy, čo ju bozkávam na líce. Ale mama nebola hlúpa poznala ma, pozrela sa mi do očí, čakala som, že sa niečo spýta, ale nespýtala, len pozerala ako som sa obula, posledný pohľad do očí a vyšla som na dvor, ešte som poškrabkala po ušiach svojho psa a nastúpila som do Lincolnovho auta.

Celú cestu, čo ma Lincoln viezol som plakala, vedela som presne, čo mi bude chýbať. Cesta nám trvala len pár hodiny. Išli sme, len zo západného Slovenska do východného Česka.

A tam ma Lincoln zoznámil s ďalšími vlkolakmi.

1. Kapitola || 3. Kapitola

Presne tohoto som sa bála Detská hra alebo bojíš sa aj malých vlkov? Nenávidíš ma? Vravela som ti, že sa ti pravda páčiť nebude Ako ti mám uniknúť? Finta vodopády a poznám mesto lepšie ako ty?Nováčik alebo poviem ti, čo sú upíry zač Aj anjeli majú nočné mori. Ale o čom? Stretnutie, prečo som to dovolila? Nebezpečné hrádky? Myslím, že nieS týmito susedmi bude problém DarienSpomienkyPrológ